V jednej z mojich publikácií „Čo bol Selimov vládca v Osmanskej ríši“ som nazval shehzade jediným dedičom. V komentároch sa začali debaty o tom, prečo je jediný, keď ešte existuje Murad.
Dej mi v hlave okamžite spomenul, keď Bayezid išiel do vojny proti svojmu bratovi, Atmaja mu povedal, aby premýšľal o dôsledkoch, na ktoré Bayazid odpovedal:
- Prečo by som sa mal obávať, panovník nepopravuje jediného dediča, hoci v tom čase mal 5 synov.
V tejto otázke som sa rozhodol preskúmať túto otázku a hľadať odpoveď.
Všetko sa ukázalo ako veľmi jednoduché: Podľa Fatihovho zákona, ak bola popravená šejzáda, boli popravení všetci jeho synovia.
Ukazuje sa, že keby panovník popravil Selima, potom by musel zabiť svojho syna Murada a potom by už nezostali žiadni dedičia. Samozrejme, našli by niekoho, kto by zasadol na trón, ale dynastia by sa skončila.
Pán v skutočnosti nemohol postupovať podľa zákona, popraviť Selima a nedotknúť sa Murada, ale v sérii, ktorú sme my ukázal, ako Sulejman dodržiava všetky zákony a poprava jeho vlastných synov a najlepšieho priateľa je jasná potvrdenie.
Okrem toho majú Osmani koncept krvnej pomsty. Keby bol Selim popravený a jeho syn by zostal nažive, musel by sa pomstiť svojmu otcovi.
Podľa zákona Fatiha sultán nemohol samostatne prijať príkaz na popravu dediča. Najskôr musel poslať list vysoko postavenému muftimu a až potom, čo od neho dostal fejtúru, mohol vydať príkaz na popravu. Preto sa nám v sérii ukázalo, že Sulejman vždy požiadal Ebussuudu Efendi o radu.
Nemyslím si, že sultán Sulejman videl v Selimovi statočného bojovníka a dobrého vládcu, ale osobne vylúčil ostatných dôstojných kandidátov na trón.
