Môj manžel je veľmi dobrý muž, úžasný rodinný muž, milujúci brat, syn atď. Predtým však vôbec nevedel, ako ľuďom povedať „nie“. Ako veľmi som tým už trpel, pretože je to v podstate ako rodinné záležitosti a vždy sa ma týkali!
A čo je zaujímavé, kolegovia a priatelia jej manžela to nepoužívajú, čo je naozaj zázrak. Ale najbližším a najdrahším len vytiahli všetky žily. No, ako ich môžete odmietnuť, nie sú predsa cudzí? Musíte dať auto - žiadny problém! Nikde bývať – ste vítaní! Vezmite niekoho do práce skoro ráno - zavolajte kedykoľvek, čakáme na vás a vždy vám pomôžeme!
Neviem, či takto vychovali môjho manžela, ale tak dlho som bojovala, aby si konečne uvedomil, že je nehanebne využívaný. A ludia sa za svoje spravanie vobec nehanbia, ako chlapca vozia tam a späť, len tak a bez vďaky. Áno, aby som bol úprimný, nikdy som nepotreboval vďačnosť, chcel som len zostať pozadu od neho a od našej rodiny! Vďaka Bohu, manžel si uvedomil, že ho nikto neocenil jeho dobrými skutkami. Síce sa to stalo až v 30-ke, ale som veľmi rada, že všetko pochopil!
Súhlasím s tým, že musíte pomôcť svojim blízkym. Ale musíte tiež pochopiť, kedy vás začali používať. A môj manžel je veľmi jemný človek a jeho láskavosť začali brať ako samozrejmosť. Akoby to nie on pomáhal druhým, ale on je povinný to robiť! Chápeš ten rozdiel? A tak jeho príbuzní len prekročili hranicu a môj manžel si to ani nevšimol.
Tu je jeden z takýchto prípadov, konkrétne jeden z posledných, ktorý môjmu manželovi otvoril oči k príbuzným. Auto máme, ale pre ostatných prekvapivo, s manželom ho používame radšej len v krajnom prípade. V podstate ho používame na to, aby sme sa dostali na dačo. A tak sa do práce dostaneme električkou, autobusom a často aj pešo.
Môj manžel má brata. Predal teda svoje staré auto, k sume pridal ešte nejaké peniaze a kúpil si nové cudzie auto. Plánoval ešte sťahovanie a opravy v novom byte a bolo treba previezť nejaké veci. Bolo mu teda veľmi ľúto vlastného cudzieho auta, a tak požiadal jej manžela o kľúče od nášho auta. Manžel nemohol odmietnuť.
Ale nejako som musel ísť služobne autom so synom a v ten deň som si vzal auto. Tak mi zavolal príbuzný a ani sa nepýtal, kedy mu môžem dať auto, ale začal kričať, že mu to auto súrne vrátim. Prirodzene, bola som šokovaná takou drzosťou! Vyvalilo sa na mňa toľko nepríjemných a urážlivých slov, ktoré som ani nečakal. Nevypočula si preto všetko, ale poslala to do čerta a odvolala. Potom môj brat zavolal aj môjmu manželovi, ktorý ho tiež odmietol. Aká drzosť! Práve som si zobral auto z čistiarne, je mi ho ľúto, ale naše sa dá použiť na akúkoľvek hrubú prácu. Navyše všetko prezentoval v takom tóne, ako keby to bol jeho majetok.
Verte či nie, odvtedy sme o manželových príbuzných tri mesiace nepočuli! A teraz volá manželova teta. Jej syn sa chystal na vysokú školu do nášho mesta, požiadali o krátkodobé bývanie, týždeň, kým sa odovzdávali doklady. Bez rozmýšľania sme súhlasili! Keď tetin syn zložil skúšky, žena mu začala hľadať bývanie. Okamžite sa vzdala ubytovne - je to tam zakázané, je to špinavé a zrazu "chlapec" padne pod zlý vplyv. A ceny za ubytovanie v prenájme ju úplne šokovali.
Potom na nás opäť, usporiadaným tónom, padli pokyny. Náš byt je veľký, je tu dosť miesta pre každého a chlapca musíme nechať bývať u nás. Bola som prekvapená, ale manžel okamžite odmietol! Konečne pochopil, ako ich všetci otáčali. Výborne! Nech sa urazia príbuzní, aj keď nenávidia, je to lepšie, ako to použiť na svoje účely.
Napodiv, po dvoch odmietnutiach si aj svokra uvedomila, že syn nie je jej majetok a nedá sa len tak nalákať na prst, aby pribehol a urobil všetko, čo ona chce.
Hovorí sa, že ľudia sa nemenia, ale môj manžel to dokázal. Síce si musel prejsť mnohými nepríjemnosťami, no teraz poriadne dozrel a získal skúsenosti!
Pôvodný článok je uverejnený tu: https://kabluk.me/psihologija/muzh-nauchilsya-govorit-ljudyam-net-i-ya-tak-etomu-rada.html
