Ľudia sa niekedy správajú horšie ako zvieratá. Napríklad som nikdy nepočul o tom, že by psy opustili svoje šteniatka. A ľudia v pôrodnici odmietajú svoje sladké batoľatá s ružovými líčkami a môžu dieťa odovzdať do detského domova, keď už vyrástlo. Napokon, toto je zrada! Najmä vo vedomejšom veku. Pre niekoho sú deti bremenom, krížom, z ktorého sa ich chcú zbaviť skôr. Dobre, dobre, Boh je taký sudca, ale prečo si potom rodičia zrazu spomenú na svoje dospelé deti, keď sa postavili na nohy a vybudovali si šťastie?
Keď mal Miša 8 rokov a išiel do druhej triedy, jeho rodičia sa zrazu rozhodli poslať ho do detského domova. Ani do mojej hlavy nesedí, ako môžete zo svojej rodiny vyhnať svoje vlastné oči! Ako môžete ísť k takej zrade? Mišina rodina nemala dostatok peňazí, doslova prežili, a tak sa rozhodli týmto spôsobom zbaviť svojich úst navyše. A opustili mladšie dieťa.
Miška sa rozplakala, ale jeho matka mu sľúbila, že akonáhle sa peniaze zlepšia, určite ho vezmú späť. Aj keď sa chlapec urazil, uvedomil si, že je to nevyhnutné. Svoju malú sestru veľmi miloval, chcel pre ňu všetko dobré a myslel si, že ak na neho rodina neminie peniaze, dostane viac.
Roky plynuli, ale rodičia Miša neodviedli, stále žil v detskom domove. Samozrejme, spočiatku jeho rodičia prichádzali raz za mesiac, nosili mu nejaké hračky, sladkosti a potom ich návštevy boli čoraz menej časté. Keď chlapec vyrástol, už si uvedomoval, že ho nikdy nevezmú domov, že už domov nemá a už nemá s čím rátať. Všetko pochopil správne, časom rodičia úplne prestali prichádzať.
A Miša si zrazu uvedomil, že sa v tomto živote bude musieť riadiť sám. Bol to šikovný malý chlapec, dobre sa učil a rozhodol sa využiť svoje schopnosti, aby v živote niečo dosiahol. Študoval, veľa čítal, kamarátil sa s učiteľmi a so zvyškom detí v detskom domove.
A teraz dosiahol 18 rokov, nastal čas po 10 rokoch opustiť rodný sirotinec. Na dobrú univerzitu nastúpil bez problémov, dostal dokonca miesto v ubytovni. A Michail sa naplno venoval štúdiu. Pochopil, že sa nemá na koho spoľahnúť a že nechce žiť v chudobe, má dosť hladu detstvo a v detskom domove, hoci to bolo pre neho dobré, stále nemal všetko, čo chcel dieťaťu.
Brilantne vyštudovaný človek z univerzity bol bez problémov prijatý do praxe v prosperujúcej spoločnosti. Tam sa prejavil tak dobre, že ho pozvali do stáleho zamestnania. Bolo hlúpe stratiť tak cenného zamestnanca.
Michailov kariérny rebrík práve vyletel hore. Do 30 rokov sa mu podarilo preraziť medzi vodcami. Bol veľmi pracovitý, zodpovedný, a tiež milý a jemný v komunikácii. Bol pozvaný do televízie, aby mohol zastupovať svoju spoločnosť, a vtedy sa niečo stalo ...
Michail premohol sám seba a dokázal zabudnúť na svojich rodičov, rovnako ako kedysi o ňom. Pamäť z detstva, ktorá sa časom vymaže, a zostanú len tie najjasnejšie okamihy, ale nemal chvíle spojené s otcom a matkou. Michail navyše nemal žiadne kontakty s rodičmi, ale sami si o ňom zrazu spomenuli a našli ho sami.
Stretnutie s rodinou bolo napäté. Rodičia najskôr požiadali syna o odpustenie, potom sa začali rozprávať o nešťastnej dcére, ktorá sa vydala zlou cestou, prinútila svojich rodičov zadĺžiť sa a zmizla. Mama plakala, nariekala, že on a jeho otec nemajú z čoho splácať tie isté dlhy a boli aj pôžičky. Michael začal prosiť o pomoc. Začali hovoriť, že je ich pokrvnou líniou, že im chýba, že plakali 25 rokov, že peniaze sa nezlepšovali, zakaždým, keď sa niečo stalo, a nemohli ho vziať k rodine.
Ale pravda je taká, že rodičia sa ani len nechystali vziať Miša z detského domova. Najskôr za ním prišli, aby si vyčistili svedomie, potom sa za neho začali hanbiť, teda dobre, alebo za svoj skutok. A teraz ho prosia a plačú, ako ich potom prosil pred mnohými rokmi. A viete, Miša sa im nepomstil, neposlal ich, odvrátil sa od nich. Iba im dal veľa peňazí so súhlasom, že navždy zmiznú z jeho života.
Raz sa Miška stretne so ženou, bude mať rodinu, deti. Iba on vie naisto, že jeho rodičia a sestry pre neho už neexistujú, už nie sú jeho rodinou, sú mu cudzí.
Nevie, či je to správne, alebo nie, možno potreboval pochopiť a odpustiť svojim príbuzným, ale jeho rany sa doteraz nehojili. Doteraz sa ešte nedokázal spamätať z takej strašnej zrady, ktorá mu pomohla veľa dosiahnuť, ale ktorá mu zničila dosť veľkú časť života ...
To je asi najhoršia vec, keď matka opustí svoje dieťa. Možno sa však Michail stále mýli a bolo ho treba znovu spojiť s jeho rodičmi. Čo si o tom myslíš?
Pôvodný článok je uverejnený tu: https://kabluk.me/zhizn/malchika-otdali-v-detskij-dom-a-vspomnili-o-nem-spustya-25-let.html
