Všeobecne som ekonomická žena a vediem si zoznam rodinných výdavkov, nechodím každý deň do obchodov, snažím sa nakupovať veci za výhodné ceny. No samozrejme, nepríde mi to k šialenstvu, ale aj tak. Poviem vám, ako som sa raz rozmaznával a veľmi som to ľutoval.
Mal som výlet do iného mesta a chystal som sa vziať si lístok na vyhradené miesto, ale ako vždy ma začali odhovárať. Najskôr môj manžel, potom môj kolega v práci, potom moja mama. Všetci sa ma snažili presvedčiť, aby som si vzal lístok do luxusného kupé.
Všeobecne veľmi rád jazdím vo vlakoch. A vo všeobecnosti mi vyhradené miesto nikdy neprekážalo. Ľudia vychádzajú, prichádzajú, každý má iné osudy, svoje veci, svoje príbehy. Všetko by však malo mať kaplnku. Moje podmienky sú doba cesty dva dni, čistota v kočiari, suchá skriňa a primeraný počet cestujúcich. Mal som ale výlet celé 4 dni a pod náporom príbuzných a priateľov som začal pochybovať. Ekonomika je dobrá, ropucha ma zle dusila, ale o všetkom rozhodol jeden prípad.
Pozeral som sa cez mapu vlaku a zrazu som uvidel, že sú tam dvojmiestne kupé. A len jeden mal dve prázdne miesta. Iba to nie je suita, kde sú obidve police nižšie, ale obyčajná priehradka a police sú nad sebou. Nezvyčajné, ale vyhovuje mi to. A stále som si kúpil jedno miesto zdola.
V deň cesty som bol veľmi prekvapený, keď som vošiel do svojho kupé, bolo to veľmi úzke, stiesnené, je dobré, že sa nebojím obmedzených priestorov. Dostal som bielizeň od dirigenta, urobil som si „posteľ“, najedol som sa, pil čaj. Nálada sa zlepšila. Celý deň som šoféroval sám, cez okno som sa díval na scenériu a užíval si.
Šťastie sa ale skončilo na druhý deň. Ozvalo sa zaklopanie na dvere, otvoril som, vodič bol na prahu a vedľa nej bol veľmi tučný muž. Dostal som teda suseda, čo som nečakal, pretože som mal ešte tri dni času na pobyt.
Muž vliezol do kupé a guľky potu sa mu kotúľali po čele. Predstavil sa ako Stanislav, rýchlo povedal, že je na služobnej ceste, a ledva si stihol kúpiť lístok na vlak. Spravidla ho mali odviesť na pracovnom stroji, ale pokazil sa. No, toto je priamy osud, pomyslel som si, taký smutný, hrozný osud.
Spolucestujúci ponúkol občerstvenie, ale ja som odmietol a láskavo som mu posadil miesto, aby mohol jesť. Po zvyšok cesty buď jedol, alebo spal. Ukázalo sa, že keď jedol, musel som sedieť v kúte, a nezasahovať mu do toho, a keď vyliezol hore, začala ma prepadať panika. Bála som sa, že na mňa spadne, a jednoducho som nemohla dobre spať.
Šoféroval som teda v obave o svoj život a hneď ako som si stihol zdriemnuť, prebudilo ma hrozné chrápanie v celom kupé a vo vzduchu sa niesla vôňa cesnaku a nejakého iného jedla. Stratil som počet, koľkokrát som musel dať Stanislava najesť a koľkokrát som sa modlil, aby na mňa nespadol! Bola to skutočná hrôza! Snažil som sa, úprimne som sa pokúsil nájsť plusy v situácii, ako radia psychológovia. Ale nedokázal som to. A nejako som sa dostal do cieľa.
Prečo to tu teda všetko píšem? Okrem toho bude cestovanie v takomto oddelení dobré pre tých, ktorí cestujú sami alebo s priateľmi / kolegami / príbuznými. Nikto nevie, kto sa k vám za deň pripojí a aký to bude mať vplyv na váš nervový systém.
Možno bude môj príbeh pre niekoho užitočný. Opäť som bol presvedčený, že nikoho nemusím počúvať a je lepšie robiť, ako mi hovorí moje srdce, dobre, alebo ropucha, ktorá uškrtí.
Pôvodný článok je uverejnený tu: https://kabluk.me/psihologija/kupila-bilet-v-komfortnom-kupe-i-silno-ob-etom-pozhalela.html
