Mahidevran sa dostal do háremu, keď bol Sulejman ešte sanjak bey. Okrem Sulejmana neexistovali ďalší dedičia trónu, takže konkubíny pochopili, že ak sa im vtáčik šťastia dostal do rúk, je dôležité ho nenechať odísť.
Vtáčik šťastia padol do rúk Mahidevranu, ale v jej rukách to dlho nevydržalo.
Keď Sulejman sedel na tróne, do ubikácií vládcu vstúpila nová konkubína, ktorej dal Sulejman meno - Alexandra Anastasia Lisowska.
Žiarlivosť zakrývala Mahidevranovi oči a všetky pokusy o znovuzískanie pánovej priazne boli neúspechom.
Makhidevran musel v háreme znášať veľa poníženia, nevôle a sklamania, ale žena sa nedokázala vyrovnať s porážkou. Žiarlivosť a zášť prerástli do nenávisti a okrem Mustafovho syna Machidevrana na tomto svete už nebolo nič príjemnejšie.
Mustafa nebol pre Mahidevrana iba spriaznenou dušou, ale aj nádejou na svetlú budúcnosť. Napokon, ak by Mustafa zasadol na trón, stala by sa z nej Valide a potom by pred ňou sklonili hlavu a už sa ju nikto neodvážil uraziť.
To však nebolo súdené. Všetko, čo panovník dal Mahidevranovi, si za krátke obdobie odniesol. A ešte viac.
Makhidevran pomocou svojich vlastných úspor a tých, ktoré jej Bayazid tajne poslal, postavila pre svojho syna malú hrobku.
Keď sa Sulejman dozvedel o chorobe svojej Alexandry Anastasie Lisowskej, odišli do Bursy v nádeji, že milenku vylieči z nešťastia čerstvý vzduch a horúce vody.
Po príchode do Bursy ide Sulejman k hrobu svojho syna, kde prichádza tvárou v tvár Mahidevranovi.
Machidevran nešetril na žieravých slovách pre panovníka a povedal mu všetko, čo mala na srdci.
Hovoriac, že za moc a bohatstvo, zaplatil životom svojho syna. Že ľudia nechápu, ako môže otec vziať synovi život. Že sám osobne zbavil Osmanov nádeje do budúcnosti.
Všetko toto Sulejman mlčky stál a počúval. A čo ešte mohol povedať na svoju obranu?
