Meryem, ktorá stratila svojho jediného syna, zo všetkého vinila Elif. Žiaľom zasiahnutá žena o nej nemohla ani počuť, ale pochopila, že hneď ako sa dieťa narodí, usadia sa v ich dome Elif a Kahraman.
Meryem prosila svoju matku, aby zabezpečila, že ani Elif, ani jej dieťa nevstúpia do domu Yoruk khanov.
Keď vidí, ako ho Meriem trápi, Kamen Khanim ide k sultánovi Khanim:
- Sultán, svadba sa aj tak nekonala. Vezmite svoje dcéry a choďte do pekla. Nerozbíjaj dcére srdce. Elif našej rodine toľko ublížila. Toto množstvo peňazí vám bude na dlho stačiť.
Týmito slovami dal Kamen khanim tašku s peniazmi k nohám sultána a odišiel.
Sultán nevedel, čo má robiť. Ona sama by utiekla pred jorukskými chánmi, ale Elif miluje Kahramana, a preto sa rozhodne o tejto otázke diskutovať so svojou dcérou.
Elif, uznávajúc účel návštevy Kamen Hanım, povedal:
- Nepotrebujem ich peniaze. Kahramana sa nevzdám a dvakrát šliapnem na rovnaké hrable. Kým mi sám Kahraman nepovie, aby som odišiel, neodídem. Choď a daj Kamen khanim jej peniaze.
Sultán vrátil peniaze Kamenovi Khanimovi s tým, že teraz nie ona, ale jej dcéra, ktorá rozhoduje, čo bude robiť. A ona odmietne Kahramana, iba ak to sám Kahraman povie.
Rozhovor žien počula Ziya Bey. Po odchode sultána sa Zia Bey vrhla na svoju manželku s tým, že je z jej činov unavený. Odteraz nemá slovo, o všetkom rozhoduje Kahraman. A nech sa venuje materstvu a nešplhá sa k deťom. A toto je jeho posledné varovanie.
Pokiaľ však Zia Bey nedokáže zastaviť svoju manželku. Kamen Khanim bude porušovať zákaz svojho manžela viackrát. Šťastie jej detí je to najcennejšie na svete.
