Od prvých dní, keď sa Elif objavila v dome Yoruk-khans, si ju Kahraman vzal pod svoju ochranu.
Kahraman veril, že za to môžu práve oni, že sa dievča zo zúfalstva rozhodlo pre náhradné materstvo. Preto sa jej všemožne snažil pomôcť.
Kahraman neraz obdivoval Elifinu odvahu a láskavosť. V záujme záchrany dieťaťa bola pripravená obetovať svoj život.
Bol priťahovaný k Elif, hoci sám seba presvedčil, že ide o starostlivosť a vzrušenie pre dieťa.
Ale keď Elif druhýkrát zachránila život jeho nenarodenému synovi, uvedomil si, že je mu drahšia a bližšia ako Defne.
Jalalov priateľ zavolal Kahramanovi a povedal, že jeho matka vzala Elif na palubu. Kahraman sa ponáhľal do nemocnice a cestou sa snažil dostať cez Kiimen-chanim a Elif. Žiadna zo žien ale nedvíhala telefón.
Keď Kahraman dorazil do nemocnice, na recepcii mu povedali, že všetky procedúry s Elifom sa skončili.
Kahraman odišiel z nemocnice so slzami v očiach. Mešká... a nebude mať svojho dlho očakávaného syna.
Neďaleko nemocnice uvidel Elif. Elif sa k nej priblížila a povedala, že nemôže. Nerobila to. V jej brušku žije aj jeho syn.
Kahraman, šialený šťastím, objal Elif pre seba. V tom okamihu z neho táto krehká žena urobila najšťastnejšieho človeka.
Kahraman po príchode domov nikomu nepovedal, že jeho syn je nažive, zároveň však Kiimen-chanim povedal, že už syna nemá.
Keď vošiel do Defneovej izby, z jej očí pochopil, že Defne je šťastná, že dieťa zmizlo. Áno, naozaj sa nesnažila zakryť svoju radosť.
Kahraman si uvedomil, že až na Elifa nikto nemyslel na jeho city. Matka ani manželka si nemysleli, aké drahé je pre neho toto dieťa. Každý myslel iba na svoj vlastný prospech.
A iba Elif, napriek tomu, že niesla dieťa niekoho iného, sa ho nemohla zbaviť bez rozhovoru s Kahramanom.
